cucinare sano e facile
cucinare sano e facile
La cucina di Antonio e la scrittura di Michaela danno vita a questo sito. Sperando che sia di vostro gradimento, buona navigazione!
La cucina di Antonio e la scrittura di Michaela danno vita a questo sito.Sperando che sia di vostro gradimento,buona navigazione!

ČLÁNOK  Slovenky žijúcej v Taliansku

Michaela Šebőková Vannini

Koronavírus nie je mor.

Ale ani my už nežijeme v stredoveku!

11.3.2020

Určite nemám v úmysle vysvetľovať, čo je koronavírus, už sa k tomu na celom svete vyjadrovali a vyjadrujú virológovia, epidemiológovia, lekári, psychológovia, politici, obchodníci, odborníci aj obyčajní ľudia.

Žijem v Taliansku, ale som v každodennom kontakte s ľudmi na Slovensku, v Čechách a v Maďarsku. Mám pocit, že informácie, ktoré v týchto krajinách medzi obyvateľstvom kolujú, sú veľmi rôznorodé, nepresné a nejednoznačné. Reakcie na otázku “koronavírus” idú od názoru “Ale prosím ťa, nič to nie je, len také prechladnutie!” až po cynické ”Koho to zaujíma, veď umierajú iba starí”.

Dnes je už každému štátu jasné, že vírus, ktorý sa zrodil v Číne, je na svojej okružnej ceste okolo sveta a nikto ho nemôže zastaviť, nikto nie je imúnny voči nákaze. Ako keby sme chceli zastaviť vietor, alebo oblaky. Pravdepodobne sa to dotkne celého ľudstva. Skôr, či neskôr. 

Prečo však Taliansko a ostatné krajiny robia taký rozruch, keď sa koronavírus vo väčšine prípadov prejaví len ľahkým prechladnutím, trochou kašľa alebo mierne zvýšenou teplotou? A v mnohých prípadoch sa infekcia prekoná dokonca bez akýchkoľvek príznakov? Nejedná sa o zbytočný poplach?

 

Týmto článkom by som chcela dosiahnuť jedno jediné: objasniť a zdieľať s vami dôvod, pre ktorý sa proti koronavírusu musíme všetci aktívne postaviť so zbraňami, ktoré máme k dispozícii – teda drasticky ho obrať o možnosť šírenia sa, a to tak, že budeme sledovať a svedomite aplikovať všetky protiepidemické opatrenia – a nenecháme ho jednoducho a nerušene sa šíriť.

 

Keď v stredoveku obyvateľstvo napadla nejaká epidémia, riešenia boli dve: nakazení boli zavretí do lazaretov alebo boli zamknutí vo vlastných obydliach. Jediným cieľom oboch opatrení bolo zabrániť šíreniu nákazy. 

Zásadný rozdiel medzi životom v stredoveku a v súčasnosti je ten, že v stredoveku sa zrejme málokto pozastavoval nad tým, či sa nakoniec nakazení dostanú z toho živí alebo mŕtvi. Stačilo, že sa nákaza prestala šíriť.

Niektorým moderným spoločnostiam vyplýva priamo z ich Ústavy povinnosť zabezpečiť všetkým obyvateľom maximálnu zdravotnú starostlivosť, akú je ich Štát schopný poskytnúť, bez akejkoľvek diskriminácie na základe pohlavia, náboženstva, národnosti, ale aj veku pacienta alebo typu choroby. V spoločnosti, ktorá si váži sama seba, neexistuje možnosť odoprieť liečbu nakazeným ľuďom a jednoducho ich zavrieť doma alebo v lazarete, ako to bolo v stredoveku.

 

Keďže dosiaľ nedisponujeme žiadnou vakcínou proti koronavírusu, ostáva nám jedna jediná zbraň: zastaviť alebo aspoň spomaliť jeho šírenie. To je to, čo sa v týchto dňoch snaží uviesť do praxe Taliansko, vyzývajúc obyvateľov, aby sa s nikým nestýkali, aby ostali doma. Apelujú na náš občiansky cit a na osobnú zodpovednosť každého jednotlivca.

 

Raz-dva si vieme vypočítať, prečo je to také dôležité.

 

V bežných podmienkach je v krajine z celkového množstva približne 5.000 lôžok na oddeleniach resuscitačnej a intenzívnej medicíny – lôžok, ktoré majú k dispozícii aj respiračné prístroje, teda prístroje na umelú pľúcnu ventiláciu (toto bol stav koncom februára 2020 v talianskych štátnych zariadeniach) – v priemere už 80% obsadených pacientmi, ktorých diagnózy sú odlišné od koronavírusu. Môžu to byť napríklad pacienti s respiračnými chorobami, s infarktom, vážne pooperačné stavy, alebo zdraví občania, ktorí mali jednoducho “len” autonehodu. Nájdeme tu teda hospitalizovaných pacientov so zlyhávaním základných životných funkcií, na ktorých podporu sa práve často vyžaduje aj menovaný respiračný prístroj.

Ale po troch týždňoch, čo Taliansko bojuje s koronavírusom, máme k dispozícii aj celkom nový údaj: približne u 10% prípadov pacientov chorých na koronavírus (o “chorobe” hovoríme len v prípade, že sa vyvinú príznaky ako vysoká teplota a/alebo dýchacie potiaže; ak sa príznaky nevyvinú, nehovoríme o “chorobe”, ale len o “pozitivite” na vírus) dochádza k vážnemu zhoršeniu stavu následkom zápaľu pľúc, a títo chorí, nakoľko nedokážu samostatne dýchať, potrebujú nevyhnutne tie isté respiračné prístroje, ktoré sú už na 80% obsadené. 

Takže keď si dáme dokopy tieto dve informácie, nie je vôbec zložité pochopiť, že keby sa nemocnice zaplnili pacientmi s vážnymi komplikáciami, spôsobenými koronavírusom, vyvinuli by sa následne dve paradoxné situácie.

 

Prvou je, že lekári by sa museli rozhodnúť, koho liečiť. Bolo by to proti lekárskej etike a tiež proti povinnosti Štátu, ktorý samozrejme nemôže a nechce diskriminovať žiadneho pacienta kvôli jeho veku alebo chorobe, s ktorou sa dostaví.

Druhá situácia sa týka nás všetkých. Dnes je pre nás samozrejmosťou, že keď sa raz dostaneme do nemocnice, s porážkou, s infarktom alebo kvôli nehode, zdravotnícky personál dá do toho dušu i srdce, aby nás zachránil, aby nás vyliečil. Ale ak tie duše a srdcia, ruky, lôžka na resuscitačnom oddelení a respiračné prístroje pracujú už na sto percent alebo i viacej, čo bude s nami? S našou porážkou, s naším infarktom, s našou vážnou ranou alebo zlomeninou? Uspokojili by sme sa so suchým “kto prv príde, ten prv melie”?

 

Posledná myšlienka.

Žiaľ v dnešnej dobe väčšina ľudí nemá úctu k starším. Spoločnosti sa však podarilo do nášho DNA "naočkovať" aspoň určitý zvláštny druh rešpektu: voči sanitke RZP.

Keď sme na ceste a za chrbtom počujeme kvílivý a prenikavý zvuk RZP-čky, inštinktívne skrútime volant a stiahneme sa na kraj vozovky, uvoľníme cestu. Robíme to všetci. A nie preto, že riskujeme pokutu. Jednoducho naše “ja”, to civilizované “ja”, čo máme v sebe, nám hovorí, že ide o ľudský život. Niekto tam bojuje, aby niekoho iného zachránil. A vôbec nie je dôležité, koho tá sanitka vezie, alebo či je starý, či mladý. Tá RZP-čka slúži nám všetkým. Mohol by v nej byť náš syn alebo jeden z našich rodičov. Mohli by sme v nej byť my osobne. 

Ten istý rešpekt musíme cítiť voči požiadavke úradov o spoluprácu, aby sme sa všetci pričinili o pozastavenie rozširovania sa vírusu. Aj keď nás o to nežiadajú blikajúcimi modrými svetlami a kvíliacimi sirénami.

Tento rešpekt, túto úctu musíme mať sami k sebe, k svojmu okoliu i k životu.

 

Pôvodný článok v taliančine Il coronavirus non è la peste. E neppure noi viviamo più nel Medioevo bol uverejnený dňa 11.3.2020 v BuongiornoSlovacchia, do slovenčiny voľne preložila autorka.

Na pôvodný článok aj na preklad sa vzťahujú autorské práva.

Autorka povoľuje článok šíriť za podmienky, že bude v každom prípade uvedený zdroj a meno autorky.

 

L'angolo di Michaela sul quotidiano Buongiorno Slovacchia
Scopri il bellissimo libro di fiabe tradotto da Michaela
Leggi la fiaba "Paulina e l'Acqua della Vita"
Leggi la poesia "Salendo al Duomo (in una mattina d'estate)"
Stampa Stampa | Mappa del sito
Antonio e Michaela