Michaela Sebokova

POPOL LÁSKY

                Uplynulo už desať rokov od mojej maturity, uvedomím si obracajúc stránku na kalendári. Na rohu pretočeného listu i dnes zanechávam mastné odtlačky prstov, ako i na všetkých predošlých stranách kalendára. Rituál pretáčania strany si nechávam na poobedie, keď býva menej práce. Kalendár bol celý zamastený už pred dvoma týždňami, pri mojom nástupe sem, do lángošového bufetu, takže si kvôli mastným fľakom nerobím žiadne výčitky svedomia. Patria k tejto práci spolu s pachom starého oleja a vôňou cesnaku.

                                                                                                     ***

                Za posledné roky som sa naučila prehĺtať ponižovanie i hrubé slovo, a celkom zabudnúť na moje vzdelanie a sny o učení ruštiny na druhom stupni. Vybrala som si nesprávny jazyk, teraz už ruštinárov nikde nechceli, len samá angličtina, nemčina a francúzština. Od ukončenia školy som sa živila ako sa dalo, len aby som nebola na ťarchu rodičom. Otec mal pred dvanástimi rokmi porážku a mama, už na invalidnom dôchodku, od toho dňa nemala chvíľu oddychu.

                Začas sa mi aj podarilo nájsť si prácu v jednej škole, učiť ruštinu, ako som si to vysnívala, ale bolo to len zastupovanie počas materskej a po troch rokoch mi už zmluvu neobnovili. Robila som brigády kade-tade, chodila som na sezónne zbery ovocia a zeleniny.

                Najťažšie bolo v zime; vtedy jedinou šancou bolo nájsť si prácu ako pomocná sila niekde v reštaurácii. Pred dvoma rokmi som mala šťastie: ohlásila som sa na inzerát, ktorým hľadali na zimnú sezónu výpomoc do kuchyne do hotela na Donovaloch. Bola som voľná, moja izbička u rodičov by čakala na môj návrat, tak som sa po telefonickom rozhovore s vedúcim hotela vybrala autobusom do Nízkych Tatier. Zobrala som si so sebou hneď aj kufor s vecami, keby ma prijali, aby som sa nemusela kvôli tomu vracať a míňať peniaze na lístok a tráviť celý deň na ceste.

                Ako hovorím, mala som šťastie. Zobrali ma, a bola som veľmi spokojná s prácou, s plácou i prostredím. Po večeroch som začala študovať angličtinu pre samoukov, potom francúzštinu a taliančinu. Nemala som kde skúšať moje jazykové pokroky, ale dávalo mi uspokojenie učiť sa i samotné slovíčka a tváriť sa, že by ma nejaký rodený Angličan alebo Francúz mohli pochopiť. Nemala som ešte peniaze na kazety k učebniciam, ale na Vianoce som sa nimi chcela obdarovať.

Po čase ma z kuchyne presunuli na vychystávanie raňajok. Vedúci si náhodou všimol, že som pozdravila francúzskych hostí v ich rodnom jazyku, a začal byť veľmi zvedavý na moje jazykové znalosti. Ruština ho zaujala, pretože z času na čas sa v hoteli objavovali i hostia z východu, a hoci všetci zamestnanci hovorili ako-tak po rusky, nikto nebol na úrovni učiteľky ruštiny. Opýtal sa ma, či by som sa chcela zaučiť do práce na recepcii, a v prípade potreby zaskočiť kolegov, ktorí mali s ruštinou problémy. Bola som veľmi rada tomuto vývoju, a nedovolila som si ani hlesnúť o nejakom príplatku, aby sa mi to nezakričalo. Ale vedúci bol férový, za dni strávené na recepcii mi dal slušnú odmenu, a už som nemusela čistiť zemiaky v kuchyni. Chystala som raňajky a bufetové stoly na večere, postupne ma začali posielať i pre objednávky, zaučila som sa obsluhovať pri stole a zaskakovala som na recepcii.

                Vianoce, ako som si sľúbila, mi priniesli pod stromček kazety, spolu s malým walkmanom. Teraz som už mohla počuť aj výslovnosť, a moje chabé znalosti cudzích jazykov sa pomaly zlepšovali. Postupne som začala rozumieť jednotlivým slovám, čo som zachytila od hostí pri práci na recepcii a pri servírovaní. Na jar som už bola schopná zvládnuť základnú konverzáciu, preložiť menu dňa a vysvetliť najkratšiu cestu k vleku.

Cítila som sa výborne a v takomto euforickom opare som sa zoznámila s Rudom. Hneď od začiatku sme sa zblížili, lebo aj on pochádzal z môjho rodného mesta a boli sme tam jediní “Dolnozemci”. Prišiel pracovať do kuchyne, tiež na inzerát, lebo tunajší kuchár si zlomil nohu a kuchyňa sa pred koncom sezóny ocitla v kríze. Rudo bol vyučený kuchár, a bol odo mňa o rok mladší. Začali sme spolu randiť, ale len tak nenápadne, lebo vedúci nestrpel ľúbostné pletky medzi zamestnancami, vyvolávalo to priveľké napätie. My sme sa s Rudom stretávali v zasneženom lese, chodili sme na prechádzky poobede počas nášho osobného voľna, keď bolo pekné počasie.

Definitívny obrat v našom vzťahu nastal, keď som si raz vo vrecku kabáta našla papier s básňou od neho. Sedela som v izbe na posteli, čítala som si tú krátku nádhernú báseň vždy odznova a odznova, a plakala som pri tom od šťastia.

Vieš

Nemôžem sa k tebe priblížiť

Tvoje nádherné oči naisto

Celkom naisto ma spália

A ten popol vietor poľom rozfúka

a padne do vody, ktorú budeš piť …

          … tak môj popol spáli ťa na perách .

Na druhý deň sme sa znova zišli na prechádzke, a tam, pod borovicami, sme si začali robiť spoločné vážne plány do budúcnosti. Práca v hoteli končila v apríli, veľkonočnými sviatkami, a potom sme sa obaja mali vrátiť do mesta, ja k mojim predčasne zostarnutým rodičom a Rudo k svojej mame a malej sestre.

                Z hotela som odchádzala s ľutosťou; vedúci mi navrhol, aby som sa na jeseň ohlásila, bol by ma rád prijal i na ďalšiu sezónu. Nebola som v zásade proti; od novembra do apríla som si odložila slušný balík peňazí, z týchto som mohla kľudne vyžiť až do zimy a ešte aj prispieť mame na domácnosť. Aj Rudo dostal podobnú ponuku, vedel sa v kuchyni obracať a všetci si ho obľúbili.

                Domov sme cestovali spolu, autobusom, a prvýkrát sme sa na verejnosti mohli k sebe pritúliť a vymeniť si ľahký bozk. Ja som nebola za príliš okaté prejavy lásky pred inými ľuďmi, bolo mi to nepríjemné, ale celú cesto som Rudovi stískala ruku tak silno, až si ju musel vymaniť, lebo mu celkom stŕpla. Mala som už pred ním zo dve kratšie známosti, avšak len teraz som sa cítila naozaj zaľubená. Počas nekonečnej cesty do mesta sme sa rozhodli, že si vezmeme do podnájmu malý byt, a skúsime to spolu.

                                                                                              ***

                Predpokladala som, že mame sa moje odsťahovanie nebude veľmi pozdávať. Ale ja, v tom stave zaľúbenosti, som si už nevedela predstaviť, že by som sa musela vrátiť do toho bytu plného trpkosti, maminých pripomienok a nenaplnených snov. Mala som rada i otca, ale niekedy som si – Bože odpusť! - želala, aby už radšej umrel a nechal mamu kľudne dožiť.

                Odkedy dovŕšila päťdesiatku, mama začala chodiť do kostola. Najprv len na sviatky, potom každú nedeľu, posledne tam už utekala každé ráno. Snažila som sa pochopiť túto jej náhlu pobožnosť, skúmala som, či sa nedostala pod vplyv nejakej sekty či čo , ale ona mi len povedala: “Jaj, Betka, keď človek to nemôže vedieť. Čo keď Boh naozaj jestvuje? Tak sa snažím dohoniť to, čo som za celý život zmeškala, a snáď sa nado mnou zmiluje, keď budem pred ním stáť....” Bolo to neznesiteľné, aby mama hovorila o smrti, o svojej smrti, a k tomu takýmto spôsobom. Chcela som jej odpovedať : keď Boh jestvuje, vie veľmi dobre, že v skutočnosti v neho stále neveríš, len si chceš uňho pre istotu urobiť očko, a nemyslím, že ti na to skočí ...

                                                                                              ***

                Do dvoch týždňov sme si našli s Rudom nezariadený jednoizbový byt. Ja som tam presťahovala moju izbu od rodičov, Rudo zase svoju. Tak sme mali dve postele, dve skrine, dva nočné stolíky a dve lampy. Do kuchyne sme kúpili v bazári malý stôl a dve stoličky. Rozhodli sme sa investovať do malej chladničky a do televízora, dnes už bez toho nie je možné existovať. Zatiaľ sme museli vydržať bez pračky, ale mňa pranie na dvoch ľudí neľakalo. Rudova mama nám darovala starú žehličku a požičala šijací stroj, aby som si mohla našiť záclony.

                Rudo si takmer okamžite našiel robotu na leto v pizzérii, a po dvoch týždňoch som tam nastúpila aj ja, za pult so zmrzlinou. Bola som šťastná, naše spolužitie bolo veľmi príjemné a milovali sme sa, ako v prých dňoch nášho vzťahu. V nedeľu sme chodili na obed striedavo k mojim a k jeho rodičom, aby sa nikto neurážal. Tajne som mame zvykla posúvať päťstovku, aj keď ju naoko veľmi nerada prijímala. Rudo zase nosil darčeky svojej malej sestre; dosť na ňom visela, a očividne na mňa žiarlila. Bola to však milá osôbka, a obúbila som si aj ju, aj Rudovu mamu, večne zaneprázdnenú účtovníčku, vo voľnom čase výbornú kuchárku (teraz mi bolo jasné, po kom má Rudo tú správnu ruku v kuchyni).

                                                                                         ***

                V septembri som zavolala na Donovaly, a vedúci hotela mi s radosťou potvrdil, že v októbri nás oboch očakáva. Objasnila som mu, že so Rudom žijeme spolu, a že by sme neradi náš vzťah utajovali. Vedúci mi odpovedal, že dostaneme spoločnú izbu, a aby sme si nerobili starosti. Tak som pobalila naše dva staré kufre, majiteľovi bytu sme nechali nájomné až do apríla a poprosili sme ho, aby z času na čas vyberal zo schránky reklamné letáky. Odlúčili sme sa od našich a vybrali sa na už známu dlhú cestu autobusom do Tatier.

Tentokrát ma vedúci zaradil priamo na recepciu, so slušným platom, ale s podmienkou, že budem ťahať na smeny, rovnako, ako ostatní recepční. Pristúpila som na to, i keď Rudo vykrúcal ústa, že kedy potom budeme spolu, veď on mal voľné prakticky len večery a pár hodín poobede. Myslela som si, že láska všetko prekoná, a peniaze za nočné príplatky sa veľmi zídu. Náš malý byt ešte priveľmi zíval prázdnotou, len tak vábil, že sem by sa hodil koberec, sem váza, zariadenie do kúpeľne, nové hrnce … bolo toho neúrekom, čo nám chýbalo, aj keď sme doteraz bez toho vyžili. Pračka, stereo, snáď aj jeden počítač ... pevná linka s ADSL kvôli internetu... Často som celé hodiny snívala s otvorenými očami a kula plány na budúce nákupy.

Rudo pracoval priamo pod šéfkuchárom, takže aj on mal slušný príjem. Občas hundral, že sa musí veľmi obracať, a že je to zneužívanie, a kde sú odbory, a podobné hlúposti. Chvíľu človeku trvá, kým si zvykne na ten šialený rytmus zimnej sezóny.

                Pomaly prešiel i november, zabehli sme sa do novej rutiny. Napokon sme s Rudom trávili spolu dosť času, lebo nočné mi vychádzali tak maximálne dvakrát do týždňa. Keď na recepcii nebola práca, naďalej som študovala jazykové príručky, a skúšala som na klientoch všetko, čo som sa naučila. Väčšinou boli veľmi ochotní a radi ma opravovali, keď som sa pomýlila; lichotilo im, že sa niekto tak snažne učí ich materinský jazyk.

                Najčastejšie sa u nás objavovali Nemci, Rusi, Fracúzi a Taliani. Prví boli zväčša bohaté rodiny, kde panie vysedúvali na terase a chytali zimný bronz, kým páni manželia sa preháňali po snehových pláňach a deti chodili na lyžiarsky výcvik. Taliani a Francúzi boli najčastejšie mladí chalani, alebo mladé dvojice, a brali si to najlacnejšie ubytovanie. Neraz padli aj jednoznačné, ale veľmi slušne podané návrhy, ktoré som rovnako jednoznačne, ale slušne odmietala. Nemala som na prste ani obrúčku, ani snubný prsteň, tak si mohli myslieť, že som slobodná, a možno sa na nich usmeje šťastie a prijímem ich pozvanie na večeru či na tancovačku. Ja som však mala v hlave i v srdci len Ruda, a bola by som sama seba znenávidela, keby som čo i len v myšlienkach odbehla k niektorému z tých príťažlilvých cudzincov.

                Občas som od hostí prijímala pozvanie na kávu alebo na zákusok, po pracovnej dobe, ale len ak pozvanie prišlo zo strany matky rodiny. Posedela som si poobede polhodinu s rodinkou v hotelovom bare alebo v spoločenskej miestnosti, a snažila som sa skvalitňovať moje jazykové znalosti. Oni boli zväčša zvedaví na slovenské zvyky, na socializmus, na život po nežnej revolúcii. Takéto odreagovanie bolo pre mňa príjemné, malý výpadok z každodennej rutiny. Snažila som sa nedať Rudovi dôvod k žiarlivosti, ale i tak žiarlil, pretože jeho nikto na kávu nepozýval.

                Na Štedrý večer som volala domov mame, zaželať príjemné sviatky. Bola dosť skleslá, otcovi sa trochu pohoršilo, takže bola ešte unavenejšia, než obvykle. Povedala som si, že keď sa na jar vrátime domov, budem s ňou tráviť viac času, alebo ju vystriedam pri otcovi, aby si mohla niekam vyjsť, len tak, pre svoje osobné potešenie.

                Vianoce i Nový rok sme oslávili spolu s ostatným personálom. Rudo sa mi zdal byť akýsi nesvoj, náladový a často mrzutý. Už sa so mnou tak často nemaznal, a v noci som sa často budila na to, že neleží vedľa mňa, ale je zavretý v kúpeľni a fajčí. Pýtala som sa ho, kde je problém, či sa necíti dobre, že trpí nespavosťou, ale on len odmietavo mával rukou a stručne ma odbíjal : “Robota, som unavený, to prejde.” Myslela som, že asi majú nejaké trenie v kuchyni, aj keď navonok sa nič nedonieslo. Moja kolegyňa z recepcie, Zuzka, by nás o tom určite informovala. Bola to tá najutáranejšia a najklebetnejšia stvora, akú som kedy poznala, a maximálne som sa jej vyhýbala, lebo tá by neušetrila od svojich klebiet ani Ježiša, keby sa objavil u nás na recepcii a pýtal si izbu.

                Koncom februára mi volala mama, že otca museli hospitalizovať. Povedala som jej, že prídem najbližším autobusom, ale nechcela o tom ani počuť. “Doktor povedal, že to môže byť len dočasné zhoršenie a za pár dní ho možno pustia domov. Načo by si chodila, Betka, tú dlhú cestu, teraz s týmto snehom. Keby sa niečo zmenilo, dám ti vedieť, neboj sa. Len tam pekne zostaň a užívaj si.” Mamu som mala rada, ale vedela som ju znenávidieť, keď moju prácu nazývala “užívaním si”, i keď som chápala, že oproti jej každodennej kalvárii s otcom sa jej akákoľvek práca musela zdať rajom.

                Tak som jej aspoň vyvolávala každý večer, aby som sa spýtala na otca, ako sa má, a aby som ju morálne takto na diaľku trocha podporila. Raz večer však nedvíhala telefón. Nechala som ho vyzváňať celé hodiny a zlostila som sa, že sa mama nedala nahovoriť na kúpu mobilu (“A načo by mi aj bol? Veď som stále doma, tu ma zastihneš dvadsaťštyri hodín denne, nie?”). Bolo už skoro desať, mala som nočnú službu na recepcii, keď mi zavolala ona na mobil, z nemocnoce. Že otec už nie je medzi nami. Iné nedokázala povedať, len plakala, tak som jej nakázala, aby išla domov, že ja na druhý deň pricestujem.

                Vedúci bol ešte dolu v bare, tak som ho vyhľadala a vysvetlila som mu situáciu. Požiadala som ho o týždeň voľna, aby som mohla ísť domov a pomôcť mame, vybaviť pohreb, a čo bude treba. Moji kolegovia recepční by museli ťahať dvanástky, ale vedúci ma ubezpečil, že to všetci pochopia a vyslovil mi za všetkých sústrasť. Bola nedeľa večer, a aby som mohla odísť ráno hneď o šiestej prvým spojom, potrebovala som si oddýchnuť. Vedúci nemal ani koho dať na recepciu, tak sa rozhodol, že to do rána potiahne sám. “Nuž som, a či nie som nejaký riadny vedúci, no nie, Betka? Nás tu nič nezaskočí, ani zemetrasenie, ani lavína, hotel musí fungovať ako hodinky. Ty len pekne choď, a vráť sa, ako budeš môcť:”

                Vyšla som hore na izbu, omámená a zronená, a len keď som si sadla na posteľ, uvedomila som si, že som ešte Rudovi nič nepovedala. Zavolala som vedúcemu, a poprosila som ho, či by dnes večer mohol Ruda uvoľniť z kuchyne skorej, v podstate za pol hodinu by prišiel tak či tak, ale nedokázala som tam len tak sedieť a čakať.

                Za päť minút bol Rudo hore, celý vysmiaty. Zrejme si myslel, že som zorganizovala nejaký večierok, a že ho budem čakať v negližé. Keď ma uvidel sedieť na kraji postele, ešte v kostýme z recepcie, v topánkach, so založenými rukami a meravú, zaraz zvážnel a pýtal sa, čo sa stalo. “Otec. Zomrel.” To boli jediné slová, čo som povedala, a konečne som sa rozplakala. Rudo ma vzal do náručia, narozprával mi kopu nežných slov a nezmyslov, len aby ma rozptýlil. Postupne som prestala plakať, vysmrkala som sa, a jeho objatie bolo čoraz náruživejšie. Nebránila som sa mu, práve naopak, túžila som po ňom snáď viac ako kedykoľvek predtým, a on ma plne uspokojil. Môj bôľ sa akýmsi spôsobom otupil, strata bola znesitelnejšia, už som dokázala zase rozumne uvažovať. Asi sa bolesť láskou vybíja, a nie ďalšou bolesťou, ako klin klinom.

                Ráno ma Rudo odprevadil na stanicu, vedúci nám požičal hotelovú dodávku, aby sme sa nemuseli potme plahočiť alebo vyhadzovať peniaze na taxík. Nasadla som na autobus, vodič mi naložil kufor, a Rudo zmizol v tme.

                                                                                             ***

                Zo stanice som išla priamo domov k mame. Našla som ju celú vyplakanú, ale už zmierenú. Opakovala nahlas to, čo som si ja myslela len v duchu: “Teraz mu už je dobre, chudákovi otcovi, už sa viacej netrápi.” Spolu sme išli do jednej z pohrebných spoločností, a spolu s nimi sme vybavili potrebné formality a dali sme im aj otcovu fotku na verejné úmrtné oznámenie. Pohreb sa naplánoval na stredu, mama chcela len krátku pohrebnú reč a obyčajú truhlu. Nemali sme žiadnu blízku rodinu, a na pohreb sme nečakali prakticky nikoho. Na kar som rezervovala v reštaurácii len dve miesta, pre mňa a pre mamu. Napokon sa na pohrebe zišlo hodne ľudí; susedia, bývalí kolegovia z otcovej práce, dokonca ja niekoľko mojich spolužiakov zo školy.

                Mama sa celkom pozviechala, začala sa zabúdzať do novej reality, kde sa musela starať len sama o seba. Bolo to pre ňu čudné, už si zvykla na život opatrovateľky, ale videla som, že sa pomaly prispôsobuje. Bývalý štátny trojizbový byt si s otcom už dávnejšie odkúpili, a po otcovej smrti jej chodilo i vdovské, takže finančne bola nezávislá, a to bolo dôležité. Sľúbila som jej i sebe, že po návrate z Donovalov sa budeme častejšie vídavať a že si medzitým budeme každý deň telefonovať.

                                                                                              ***

                Rudovi som volala každé ráno na mobil. V prvé dni bol veľmi nežný a pozorný, ale odkedy som mu po pohrebe povedala, že sa v nasledujúci pondelok vrátim, začal byť stručný a vyhováral sa, že má veľa práce a nemôže so mnou dlhšie rozprávať, lebo mu to šéfkuchár zazlieva. Prehltla som otázku, že prečo si nemôžeme zavolať večer, keď má voľno, alebo poobede. Myslela som si, že mu chýbam, ako on mne. Pri tom poslednom milovaní som mala pocit, ako keby sa podo mnou zem otvorila, a tento pocit bol tak nadčasovo krásny, že som bola presvedčená, že aj on musel cítiť to isté.

                V pondelok ráno som sa rozlúčila s mamou a odcestovala som späť do hôr. Rudo ma na stanici nečakal, ale šofér s hotelovou dodávkou tam práve doviezol turistov na odchode z pobytu a mal pokyn ma počkať a doviesť do hotela. Chápala som to, no predsa som bola sklamaná. Rudo mi chýbal, a rada by som ho už bola objala.

                V hoteli som si zložila veci na izbe, nahlásila som sa vedúcemu a zišla som do kuchyne za Rudom. Vošla som tam zadným vchodom, pre zamestnancov. Ruda však nikde nebolo. Šéfkuchár mi povedal, že išiel do chladiaceho boxu pre mäso, a že ho môžem počkať tam v kuchyni, keď chcem. Sadla som si do kúta na stoličku. Ktosi mi podal tanier s večerou, a len vtedy som si uvedomila, že som od rána nič nejedla, len jednu tvarohovú lupačku. Vďačne som zjedla za tanier teplej polievky a rezeň so zemiakmi. Ako som dojedla, napadlo ma, že Rudo v tom chladiacom boxe asi zamrzol, a postavila som sa, že ho idem zachrániť. V tom okamihu sa rozleteli dvere a vošiel Rudo, a v rukách dva kusy sviečkovej, celý rozosmiaty a s očami len pre dievča, ktoré vošlo spolu s ním: Eva, nová pomocníčka, čo nastúpila do kuchyne na Vianoce. Celá scéna bola ako zo zamilovaného filmu, a náhle mi zostalo zle. Rudo frajerským šmahom položil mäso na dosku, uškeril sa na Evu, a až potom uvidel mňa: na nohách v kúte, zelenú od sklamania a od zlosti. Hneď ku mne pribehol, objal ma, a požiadal vedúceho, či ma môže odprevadiť na izbu. Ten len kývol hlavou a ďalej sa nestaral.

                Na izbe sa ma Rudo starostlivo povypytoval na mamu, na pohreb, na cestu, kým ja som vešala do skrine veci z kufra a dávala do šuflíka bielizeň. Odpovedala som mu mechanicky, nedokázala som zabudnúť na výraz jeho tváre, keď vošiel do kuchyne. Už som ten jeho úsmev neraz videla, a vždy sa k nemu viazali špeciálne okolnosti... naše NAŠE NAŠE špeciálne okolnosti, ktoré spájali len nás dvoch, a nie niekoho iného ... Čo som mala urobiť? Spýtať sa ho priamo, či ma podviedol? Alebo ako ďaleko už s Evou zašiel?

Nakoniec som sa ho nespýtala nič. Keď som mala kufor vybalený, povedala som mu, že som unavená, a že si chcem ľahnúť. Aby kľudne zišiel naspäť do kuchyne, že mi je dobre, nič nepotrebujem, len si oddýchnuť. Rudo vstal, že teda pôjde, a nedokázal skryť svoje uľahčenie. Zrejme očakával výčitky, možno i krik a plač, ale ja som sa rozhodla nechať veci, aby išli svojou cestou.

                Ako Rudo odišiel, pustila som si horúcu sprchu a zostala som v nej, kým sa od pary už nedalo dýchať. Ľahla som si do postele, a len vtedy sa mi začali z očí kotúľať slzy. Kvôli Rudovi, ktorý mi bol možno neverný a možno sa len zabával; kvôli mame, ktorá bola ďaleko v meste a zrejme sa prvýkrát v živote cítila osamelo; kvôli otcovi, ktorému som po ukončení školy sľubila, že mu prečítam v ruštine všetky Puškinove básne, a za celý život som si nedokázala nájsť čas na to, aby som mu prečítala čo i len jednu, keby aj hneď tú najkratšiu... cítila som sa previnilo, egoisticky, a hlavne strašne opusteno, i napriek tomu, že Rudove pyžamo bolo pohodené na posteli vedľa mňa. A Rudo, kto bol on naozaj? Myslela som si, že ho poznám lepšie ako kohokoľvek na svete, a nikdy by som si o ňom nebola myslela, že by ma dokázal podviecť. Ešte k tomu vtedy, keď som bola vzdialená kvôli pohrebu môjho otca. Zdalo sa mi to zlomyseľné, kruté a zbytočné. Keby sa rozhodol povedať mi, že ma už nemá rád, bola by som z toho smutná, ale určite menej zranená, ako takto, keď to na kilometre páchlo neverou.      

                Po zlikvidovaní troch balíčkov papierových vreckoviek sa mi napokon podarilo zaspať. Zobudila som sa na hrmotenie budíka: bolo sedem hodín, na ôsmu som mala nastúpiť na recepciu. Rudo spal ako anjelik, vôbec sa nezobudil, a ja som nemala chuť ho budiť bozkom ako spiaceho krásavca: nebola som celkom presvedčená, že by si ten bozk zaslúžil.

                Na recepcii som vystriedala Zuzku, ktorá bola po nočnej. Z knihy plánovania vedela veľmi dobre, že ju ráno budem striedať ja, ale bolo pre ňu príznačné, že musela urobiť výstup. “Jaj, Betka, tak si už späť? Chcela som ti vysloviť úprimnú sústrasť, ale odišla si tak náhle ... aj kufor si si zobrala (a toto odkiaľ vedela, straka jedna zvedavá?) ... tak som si myslela, že sa možno už ani nevrátiš, vieš, keď už Stanko začal lietať za tou malou Evou ...” Dívala sa na mňa ako had, uhrančivo a škodoradostne, a čakala na moju reakciu. Našťastie som už včera zistila, že sa voľačo pod pokrievkou varí, a nedala som sa zmiasť je zlomyseľnými rečami. “Ďakujem ti za sústrasť, Zuzka, si veľmi milá. Mamička sa má už lepšie a otecko je, veď vieš, určite na lepšom svete ako je tento, a hlavne medzi lepšími ľuďmi.“ Týmto sa mi podarilo jej celkom zavrieť ústa, a už ani nehlesla. Odovzdala mi pokladňu a pomaly odkyvkala do kuchyne, na raňajky pre personál.

                Zostala som sama s mojimi myšlienkami a s rutinnou prácou. Tak predsa ma tušenie neklamalo, a Rudo mal čosi s tou Evou? No možno sa to stalo len zato, že ja som bola preč, a on sa cítil osamelý? A čo som mala teraz robiť? Narobiť škandál, vyhodiť ho z izby? Nechať prácu a odísť z hotela, teraz, keď už chýbal len mesiac do konca sezóny? Rozhodla som sa, ako najzbabeleší zo zbabelcov, že to nebudem riešiť nijako. Ak Rudo vyklopí pravdu, budem reagovať. Ak sa bude správať ako idiot a budeme na smiech celému hotelu, dobre mu to vytmavím. Ak však bude jeho postoj normálny, pokúsim sa ukončiť sezónu s čistým štítom, a až potom, doma, budem tejto otázke čeliť. Keď som si takto premyslela všetky možnosti, bolo mi hneď lepšie. Možno, že Rudo neodolal mladej žabke, ale to ešte neznamenalo, že ma už nemá rád, alebo že by naše spolužitie nemohlo naďalej pokračovať.

                O pol deviatej už bola recepcia plná lyžiarov a nemala som viac času na rozoberanie mojich pocitov, čo bolo vlastne celkom pozitívne. Večer som sa už dokázala tváriť skoro normálne, a rozprávať sa so Rudom, ako keby sa nič nebolo stalo. Našťastie neprejavil záujem sa so mnou milovať, lebo to by som v ten deň určite nebola zvládla.

                                                                                              ***

                Takto ubiehal deň za dňom. Nemohla som si pomôcť, musela som skúmať a analyzovať každé Rudovo gesto, každé slovo, s neustálou otázkou: je ku mne úprimný? On sa nikdy nezmienil o Eve, a keď som ho “náhodou” v kuchyni hľadala s nejakou zámienkou, vždy bol na svojom mieste. Správal sa ku mne normálne, ale vyžaroval z neho akýsi odstup, bol uzavretejší a už sme sa spolu nesmiali. Keď už o tom, tak sme sa ani nemilovali. Ja som po ňom túžila, ale nie dosť na to, aby som mu to otvorene dala najavo. On sa zas ku mne nikdy nepriblížil, takže som sa nemusela chytro rozhodovať, či sa mu poddať alebo si náhle vymyslieť príslovečnú bolesť hlavy. Zašlo to tak ďaleko, že som začala rozmýšľať nad tým, ako to bývalo pred časom: kto z nás dvoch bol najčastejšie tým, čo dával ako prvý impulz k milovaniu, ja, alebo on? Čo keď som to bola ja, a on teraz čaká na moje znamenie? Možno len rešpektuje môj smútok po otcovi, a myslí si, že sa na to necítim. Trápila som sa nad tým celé noci, kým som bola na nočnej na recepcii, a predstavovala som si Ruda, ako sám odfukuje v posteli. Bola som takmer rozhodnutá urobiť prvý krok, ale akýsi varovný hlas zbabelca vo mne mi pripomínal, že jeho otvorené odmietnutie by bolo začiatkom konca, a ja som na definitívny koniec ešte nebola pripravená.

                Mame som volala každý deň. Tešila som sa, že s jarným slnkom i ona pomaly prichádzala k životu. Chodila na prechádzky, zapísala sa do kurzu jógy, a povedala mi, že by si chcela kúpiť nejakého malého psíka, ale že počká na mňa, aby som jej pomohla s výberom. Odobrila som toto jej rozhodnutie, pes by jej robil spoločnosť a prinútil by ju ku každodennému pohybu na čerstvom vzduchu. Už som sa nevedela dočkať, kedy ju uvidím. Bolo to čudné, ale teraz mi chýbala omnoho viac ako počas otcovho života, a akosi som sa za ňu cítila zodpovedná.

                Počas marca sa v hoteli vystriedalo viacero sympatických skupín, a ja som opäť začala prijímať občasné pozvania na kávu. Naďalej som sa držala pravidla, že pozvanie prijímam len od rodín a len v tom čase, keď aj Rudo nemal práve voľno, ale ako vyššiu latku som si postavila, že rodiny musia mať aspoň dve deti. S deťmi som sa veľmi rada rozprávala, ich hovorové výrazy boli úžasné a pre mňa absolútne nepochopiteľné, takže som spoločnosť zabávala tým, že som si tieto slovíčka priamo pred nimi vyhľadávala v slovníku a v zmysle prekladu som na nich strúhala grimasy. Rudo sa už k mojim občasným poobedňajším kávam nevyjadroval, vlastne nevyjadroval sa už k ničomu. Chodili sme spávať do tej istej izby, ja som sa starala o jeho veci ako aj predtým, dívali sme sa spolu na televízor, ale ani jeden z nás sa nemal do vážnejšieho rozhovoru. Dobre je tak, myslela som si, to znamená, že aj jemu na mne záleží, a keď odtiaľto odídeme, všetko sa dá na poriadok.

                                                                                                              ***

                Podarilo sa nám úspešne ukončiť sezónu, a so želaním všetkého dobrého zo strany vedúceho sme odišli z hotela. Cesta bola dlhá, predlhá, zdalo sa mi, ako keby som cestovala s niekým neznámym. Tento neznámy bol pohľadný, vysoký, modrooký, nakrátko ostrihaný blonďák, a hoci sa očividne vracal z hôr, nebol opálený, ako všetci naokolo. Čo sa mu však preháňalo hlavou, to som z nehybného výrazu jeho tváre nedokázala vyčítať.

                Prišli sme do nášho malého bytu, a zrazu som si spomenula, čo všetko som chcela doň nakúpiť. Kým Rudo chystal rýchlu večeru, ja som rozbalila kufre, a popri tom som mu rozprávala o mojich nákupných plánoch. Povedal mi len “Rob, ako chceš, vieš, že ja sa do týchto vecí nerozumiem”, čím bol problém z jeho strany vyriešený. On mi na odplatu povedal, že si zajtra pôjde kúpiť nový mobil, a rozhovor sa ukončil. Ja som sa ráno chystala k mame, a potom som chcela ísť k lekárovi, lebo som sa akosi nedobre cítila. Zrejme som musela chytiť nejaký vírus v tom autobuse, taký bol preplnený...

                Mama ma čakala s napečenými palacinkami s orechovou plnkou, mojou najobľúbenejšou sladkosťou. Škoda, že som sa necítila veľmi dobre, zvládla som len jednu, ale ďalšie som si dala zabaliť, zopár pre mňa aj pre Ruda. Mame som o našej takmer-kríze nič nehovorila, napokon sa zdalo, že kde sa to začalo, tam sa to i skončilo, a my sme pokračovali s čistým listom. Sľúbila som sa na ďalší deň na poobedie, že zájdeme spolu do knižnice a preštudujeme si všetky sympatické psie rasy. Lebo mamin pes musel byť vychovaný, nesmel štekať, obhrýzať papuče, cikať na koberec ... nakoniec som sa mamy len tak položartom spýtala, či by radšej nechcela psa plyšového, toho by ani k veterinárovi nemusela nosiť, a dostala som za to od nej náznak zaucha, plného materinskej lásky.

                                                                                                              ***

                O jedenástej som už sedela v čakárni u môjho obvodného. Palacinky v taške voňali, hoci ich mama pekne zabalila do alobalu, a mne sa z toho dvíhal žalúdok. Lekár sa mňa takmer ani nepozrel, nakázal mi vyzliecť sa za paravánom do bielizne a sadnúť si na posteľ. Potom ma popočúval, pozrel do hrdla, skonštatoval, že som bledá a vyzerám podvýživená, a spýtal sa, či v poslednom čase dobre jedávam. Či dobre jedávam? Nikdy som jedlu nepripisovala dôležitosť, bola som za to, že jeme, aby sme žili, a nie žijeme, aby sme jedli. Ale v hotely som mala pravidelnú a aj chutnú stravu, takže môj nezdravý vzhľad musel byť následkom tej virózy z autobusu.

                Lekár mi potom nakázal si ľahnúť, a prehmatal mi celú brušnú dutinu, postískal, popotláčal, pýtal sa, kde ma bolí. Pohmkal, ako mal vo zvyku, a kývol rukou, aby som sa obliekla. Začal písať do mojej karty, a keď som si sadla na stoličku pred jeho stolom, spýtal sa ma, či mám tráviace alebo zažívacie problémy, alebo problémy s chrbticou. Keď som na všetko odpovedala záporne, povedal mi, aby som ráno prišla nalačno, že mi urobí odber krvi a moču, a potom budeme múdrejší. Nakoniec sa ešte spýtal, či nemám náhodou problémy s nepravidelným cyklom. Nie, zasmiala som sa, cyklus mávam našťastie vždy pravidelný, tridsaťdňový, už od šesťnástich rokov. Teda, kedy som mala cyklus naposledy? Vypýtala som si od neho stolový kalendár, a s prekvapením som zistila, že naposledy som krvácala ešte predtým, než otec zomrel... v tom súžení a starostiach s Rudom som si ani neuvedomila, že v marci sa mi cyklus neopakoval. “Je možné, že by ste boli tehotná?”, pýta sa lekár profesionálnym tónom. Tónom niekoho, koho sa to bytostne netýka. “Možné by to bolo, ale ja si preda len myslím, že to bude nejaká viróza...”, skúšam to naňho optimisticky. “Nuž, v každom prípade, príďte ráno na odber, a potom uvidíme.” Uvidíme? Čo ty uvidíš, chcelo sa mi zakričať. Uvidíš len písmenká na papieri, a ja musím uvidieť všetko ostatné, mňa, Ruda, čo bude s nami, čo urobíme, keď som naozaj tehotná?

                                                                                                   ***

                Moja nálada nie je práve tá, akú mávajú budúce matky vo filmoch, čo okamžite utekajú kúpiť detské topánočky. Chce sa mi plakať od zúfalstva, ale na ulici sa plakať nesluší, a kým prídem domov, je mi jasné, že nemá zmysel plakať, kým sa nevie prečo.

                Rudo sa mi hneď vo dverách pochváli novým telefónom, so všelijakými funkciami. Je ako malý chlapec, keď prvý krát dostane autíčko na diaľkové ovládanie. Zrazu sa mi zdá byť taký detinský, ako by zvládol povolanie otca? Rozhodnem sa, že ho nebudem ľakať víziami, tak mu poviem len toľko, že ráno idem na odber, lebo lekár sa rozhodol mi urobiť komplenté testy. “A prečo, necítiš sa dobre?” pýta sa Rudo začudovane, a jedným okom naďalej škúli do nového mobilu. Zrazu si uvedomím, že sa na mňa už celé dni nedíva. A keď sa díva, buď vidí krížom cezo mňa, alebo namiesto mojej tváre vidí tvár nejakej inej. Odpoviem mu : “Ale nie, len sa cítim trochu zoslabnutá”, ale je mi jasné, že už ma nepočúva.  

                Ráno idem svedomite na odber, potom na nákup, pripravím zemiakovú polievku na obed. Rudo mi o pol jednej telefonuje, že ostane na obed u svojej mamy. O pol jednej, keď zvyčajne už sedávame spolu za stolom. Nahnevám sa, a vylejem všetku polievku do záchodovej misy. Mne sa aj tak nežiada jesť, v chladničke sú ešte mamine palacinky, keby mi prišla chuť, ale mi nepríde. Zavolám mame, že som akosi prechladnutá, aby sme odložili našu cestu do knižnice na inokedy. Mama sa starostí a chce ma prísť pozrieť, ale ju odbijem, že si chcem ľahnúť.

Rudo príde domov až večer o desiatej. Ja som ešte stále v posteli, ani rolety som nestiahla. On nazrie do izby, tvárim sa, že spím, takže ku mne neprehovorí. Počujem, ako v kuchyni sťahuje rolety, otvára si plechovku piva a zapína televízor. Keď ma plný močový mechúr prinúti vstať, idem ho pozdraviť. Samoľúbo sa na mňa usmeje, a oznámi mi, že má vo výhľade novú prácu. Keď sa ho spýtam, o čo ide, odpovie trochu previnene, že mu ponúkli prácu kuchára v reštaurácii v Rakúsku, pri viedeňskom jazere, s nástupom od mája. Nakoniec dodá zanovito, že sa už vlastne dohodli. A čo bude so mnou, s nami?, chcem sa spýtať, ale nemám síl. Poviem teda len “Dobre, to je fajn”, a idem si ľahnúť. Veď na leto si aj ja môžem nájsť prácu, teraz už snáď aj voľakde na recepcii, a v zime by sme mohli ísť znovu spolu potiahnuť sezónu do hotela na Donovaly…

                Ráno vstanem skoro, ešte vždy mi nie je dobre. Nechám Rudovi v kuchyni na stole lístok, že idem pre výsledky k lekárovi, a že na obed budem naspäť: čo keby sme spolu obedovali? Prikreslím na lístok srdce, podpíšem a idem si na polikliniku pre ortieľ.

                Lekár ma nechá sedieť v čakárni skoro do jedenástej. Po sestričke mi odkáže, že čaká na výsledky, ak chcem, nech sa vrátim zajtra. Odkážem mu naspäť, že počkám, koľko bude treba. Konečne ma zavolá dnu, ponúkne mi stoličku, je nezvyčajne pozorný.

Nezvyčajne nepríjemne strašidelne pozorný. Už si nemyslím, že som tehotná, ale že mám AIDS, rakovinu, alebo nejakú zriedkavú neliečiteľnú chorobu. Lekár si odkašle, a taktne mi zahlási: “Sme v druhom mesiaci gravidity, slečna Dolinská.” Zase to nemožné množné číslo: KTO z nás dvoch je druhom mesiaci gravidity? Alebo sme gravidní spolu?

Len po prvom záchvate zlosti si začnem uvedomovať obsah jeho slov. Pociťujem úľavu, že nemám žiadnu smrteľnú chorobu ani rakovinu. Až po niekoľkých sekundách mi dôjde, že som tehotná. Tak predsa. Prv než túto realitu naozaj natrávim, lekár mi doporučí čo najskoršiu návštevu u gynekológa. Poďakujem sa, odzdravím a vyjdem z ambulancie. Pohybujem sa ako robot, idem smerom domov. Domov, teda k mame, nie ku Rudovi. Na polceste sa spamätám, a zmením smer. Nemôžem ísť teraz k mame, zaťažiť ju mojimi starosťami, keď sa akurát len pozbierala po otcovej smrti. Nemôžem k nej ísť teraz, kým ešte neviem, či toto dieťa budem môcť vynosiť, aký bude Rudov názor. Tak sa pomaly ponáhľam do našej prenajatej jednoizbovky. Zdá sa mi, že sa vlečiem v blate, nohy sa ledva posúvajú dopredu, a celou silou vôle ukladám lodičky jednu pred druhú, jednu pred druhú, až kým nedôjdem k nášmu činžiaku.

Dvanásť už dávno odbilo, avšak z bytu sa nešíri žiadna vôňa jedla. V tomto okamihu som tomu rada, pretože žalúdok sa mi stále prieči, ale zostáva mi čudné, že Rudo na môj odkaz o spoločnom obede nereagoval prípravou nejakej chutnej špecialitky. Zavriem za sebou dvere, zavolám naňho po mene. V byte však nikto nie je. Na stole nájdem odkaz načarbaný na okraj novín : “Skočil som kúpiť čosi na obed, hneď prídem, Rudo”. Žiadne srdiečko. Tak sa posadím za stôl, zložím ruky do lona, a čakám. Nie som schopná rozmýšlať, plánovať, zvažovať pre a proti. Čakám, kým príde Rudo, napokon rozhodnutie o dieťati musí byť spoločnou dohodou oboch rodičov.

Za desať minút sa otvoria dvere, vovalí sa Rudo s nákupnou taškou. Pozdraví ma, pobozká na temeno hlavy a začne na stôl vykladať nákup: chlieb, grilované kurča, kyslé uhorky, a aj môj obľúbený broskyňový kompót. Dívam sa naňho bezradne, neviem, ako začať, tak len jednoducho prehlásim : “Rudko, som tehotná.” Nečakám, že bude skákať od radosti, ale v každom prípade predpokladám, že si sadne ku mne za stôl a túto nečakanú správu a jej následky spolu rozoberieme.

Môj predpoklad je nesprávny. Rudo sa najprv vzdiali odo mňa, ako keby som mala lepru, doslova sa schová do kúta kuchyne. Hneď nato vybuchne: “No nie, o decku teda reč nebola!” Ako keby som to sama nevedela, že sme žiadne dieťa – aspoň nateraz- vôbec neplánovali. To, čo ma celkom položí, sú jeho ďalšie slová, a zle utajovná zlosť, čo sa v nich skrýva : “Na aký ďas som sa stále trápil s tými poondiatymi prezervatívmi?” A hneď na to, výsmešne: “Tak koho je ten pankhart? Jedného z tých navoňavkovaných cudzincov, s ktorými si trávila poobedia pri kávičke? Veď so mnou si nebola už hádam aj štyri mesiace. Moja zlatá, tak toto na mňa nenamažeš.”

Jeho slová ma doslova zablokujú, nevládzem sa ani pohnúť, ani mu odpovedať. Len naďalej sedím a meravo sa naňho dívam, v hlave sa mi otáčajú tie isté slová: Rudko, nie, Rudko nie, Rudko to predsa nie je pravda, to si nemôžeš naozaj myslieť. Ale z úst nevychádza ani slovíčko. Chcela by som mu pripomenúť, že v ten večer, keď zomrel môj otec, sme sa milovali tak zúfalo a náruživo, že ani neden z nás na ochranu ani nepomyslel. Ale to by si mal predsa aj on pamätať. A ako si môže o mne myslieť, že som ho podviedla? Nebol to on, čo mal pletky s inou ženou? Alebo to nebola pravda, a ja som sa zbytočne trápila celé mesiace na základe hlúpich dohadov a zlomyseľných klebiet?

Je toho na mňa priveľa, jeho nenávistný obviňujúci pohľad, moje nevyslovené myšlienky, pečené kura rozvoniavajúce na stole a na dôvažok broskyňový kompót ako znak toho, že na mňa stále myslí. Nájdem síl, aby som sa postavila, vyhŕknem na neho koktavo: “I-idem k-k mame” , schytím kľúče a tašku a vyjdem z bytu.

Pustím sa, kade ma nohy nesú, zo sídliska do centra, po uliciach hore a dolu. Nevnímam ľudí ani kde som, len idem, idem, ako keby chodením bolo možné dostať z tela tú pálčivú bolesť, ktorú cítim všade. V žalúdku, na jazyku, v rukách i v nohách, v hlave aj v srdci. Ako som si to vtedy povedala, bolesť sa láskou vybíja, a nie ďalšou bolesťou, ako klin klinom? Ale kde sa skryla láska?

Začnem spomaľovať, až keď sa začne stmievať, to už je sedem hodín preč. Ešte vždy nemôžem ísť k mame, rana je príliš čerstvá, najprv si ju musím sama obviazať a k mame chodiť len na preväz. Tak sa vrátim do nášho malého bytu, dúfajúc, že tam Rudo nebude, a že si budem môcť v kľude oddýchnuť.

Odomknem byt, zdá sa mi nezvyčajne tichý. Na stole vidím papier s odkazom, ale zatiaľ nemám síl ho prečítať. Vojdem do izby, a pochopím, čo sa udialo za mojej neprítomnosti: Rudo stihol zorganizovať odsťahovanie všetkých svojich vecí. V spálni zostala len moja posteľ s nočným stolíkom a stará skriňa. Nechal v byte všetko, čo sme kúpili spolu, televízor, chladničku, drobný nábytok, obraz, vázu. Odniesol maminu žehličku, a zmizlo aj pečené kura, čo kúpil na obed. Možno ho zjedol, nemá pokrútený žalúdok, ako ja. Na stole, vedľa jeho lístka, je fľaša broskyňového kompótu. Otvorím si ho, a prstami začnem loviť polovice broskýň a klásť si ich do úsť. Po niekoľkých sústach sa odhodlám prečítať si odkaz, ktorého obsah mi je už dopredu zrejmý. Pod papierom je položených dvetisíc korún a na lístku stojí : “Nechávam ti peniaze, ak by bol nedoplatok na réžii. Ak by to nestačilo, vieš, kde ma nájdeš. Nájom zruš ty, alebo ho prepíš na tvoje meno. Nepoprela si nič z toho, čo som povedal, takže s deckom si rob, čo chceš. Mňa sa to netýka.“ Na odkaze nie je podpis. Rozplačem sa, vynadám si do všetkého možného, že som mu nedokázala vysvetliť, pripomenúť, poprieť. Idem do kúpeľne a vyvrátim práve zjedený kompót. Umyjem si tvár, a ľahnem si do mojej postele. Rada by som mala aspoň plyšového medveďa, aby som sa k nemu pritúlila a dúfala v pekné sny. Namiesto toho celú noc prebdiem, a ráno som pripravená konať.

Na raňajky zjem trochu suchého chleba, zapijem vodou, a odídem k mame. Bolesť hlavy sa ma drží ako kliešť, ale raňajší vzduch ma preberie a bolesť postupne poľaví. Mama mi otvorí ešte v nočnej košeli, zľakne sa môjho výzoru a chytro ma vtiahne do bytu, aby ma susedia takto nevideli. “Betka, preboha, čo sa ti stalo?”, začne horekovať. Zastavím ju, a bez sĺz zahlásim: “So Rudom sme sa rozišli, mami. A som tehotná, v druhom mesiaci. Pomôžeš mi zorganizovať sťahovanie? Chcela by som sa vrátiť domov.”

Mama sa posadí, rozplače sa, naraz je toho na ňu priveľa. Začnem ju hladkať po chrbte, aby sa ukľudnila. “A Rudo už vie o tom, že čakáš dieťa?”, spýta sa s nádejou v hlase, smrkajúc. Ako odpoveď jej len nemo prikývnem, a ona pochopí, že otec dieťaťa o dieťa nemá záujem. “A ty, čo budeš robiť?”, spýta sa po chvíli ticha. Viem, čo znamená jej otázka. Ja ale mám povinnosť sa zamyslieť nad budúcnosťou dieťaťa, ktoré by nemalo otca, matka je nezamestnaná a možno nie celkom pripravená na takúto zodpovednosť. Hoci nemám žiadne náboženské zábrany, čosi vo mne sa búri proti radikálnemu riešeniu. Zároveň viem, že toto dieťa sa počalo v akte lásky, a keby prišlo na tento svet, bolo by milované matkou i starou matkou, ktorých láska by nahradila i neprítomného otca.

“Neviem, mami, ešte neviem,” odpoviem potichu. Mama pride ku mne, pre zmenu ma teraz objíme ona, a zašepká mi do vlasov: “ Zober si čas, do konca tretieho mesiaca, a zatiaľ porozmýšľaj, neunáhli sa. Betka, my by sme to spolu zvládli, neboj sa, ja ti pomôžem.” Tieto slová útechy boli presne to, čo som potrebovala, aby som sa dobre vyplakala a pochopila, že moja mama je tá najúžasnejšia osoba na svete.

Na poobedie zoženieme malé sťahovacie auto, a na večer je už moja stará izba u rodičov znovu zariadená, nájomné jednoizbovky ukončené, nedoplatky vyrovnané, a s mamou večeriame spolu, na stole je váza s narcismi a ja sa cítim v bezpečí. Na ráno mám dohodutý termín u gynekologičky; už akokoľvek sa nakoniec rozhodnem ohľadne dieťaťa, myslím si, že aj moje telo si zaslúži, aby som sa oň starala.

Začiatkom ďalšieho týždňa mi je už celkom dobre, zdravo a bohato sa stravujem, ako mi bolo doporučené, a pribrala som prvé kilo. Rozhodnem sa pohľadať si nejakú sezónnu prácu, kým sa definitívne nerozhodnem o dieťati. Po nociach rozmýšľam, o svete, o živote, o láske, o deťoch, o tom, prečo sme tu, a nakoniec sa obraciam i na Boha, aby mi pomohol sa správne rozhodnúť. V niektoré noci s ním aj vediem dialóg, teda monológ, kde si predstavujem jeho odpovede. Je mi trocha smiešne, že mama musí ísť za ním až do kostola, kým ja sa s ním môžem rozprávať kedy chcem, priamo z mojej spálne. V každom prípade ho prosím, aby mi dal nejaké znamenie, pretože mám strach z budúcnosti: byť slobodnou matkou bez riadnej práce ma ešte stále desí.

Za pár dní mi mama nájde brigádu v obchodnom centre: hladajú predavačku lángošov na letnú sezónu. Nie je to maximum pre učiteľku ruštiny a zaučenú recepčnú a servírku, ale nesťažujem sa. Robím päť hodín denne, od desiatej do tretej, aj v sobotu a v nedeľu. Práca nie je náročná, vypekám lángoše, natieram ich cesnakovou zmesou alebo kečupom, posýpam syrom a polievam kyslou smotanou. Pred okienkom sa otočí kopa ľudí; i napriek kvalitnému odsávaniu sa von na chodbu dostáva časť lákavej vône, a mnohí neodolajú a postavia sa do radu.

                                                                               ***

Chvíľa kľudu je zväčša okolo druhej, kedy obedňajšie lángoše už skončili v bruchách konzumantov a poobedňajší hladoši sa ešte neukázali. Vtedy prichádza na rad môj rituál pretáčania kalendára. Bruško sa mi začalo zaokrúhľovať, a bojím sa konca mesiaca, čo sa blíži míľovými krokmi. Pozorne sa dívam na každú obrátenú stránku, stále naliehavejšie si uvedomujem plynutie času a čakám, neochvejne verím, že čoskoro dostanem Znamenie v tom alebo onom zmysle.

Dnes je sobota, deň ako každý iný, okolo pol tretej sa pri okienku nikto netlačí, a ja mám pár minút pre seba. Vidím, že na chodbe sa zastavila rodinka s asi štvorročným dievčatkom. Podľa výzoru a oblečenia cudzinci, najskôr Francúzi, alebo aj Taliani. S malým zadosťučinením zistím, že môj odhad je správny, keď sa dievčatko pustí do plaču a na celé hrdlo kričí: “Voglio la pasta fritta, voglio la pasta fritta!” (pozn.aut. Chcem lángoš, chcem lángoš!) Takže Taliani. Pani jej čosi dovráva, ale dievčatko odmietavo krúti hlavou. Otec len trpezlivo čaká na výsledok.

Bez rozmýšľania sa vykloním cez okienko, a prehovorím k nim: “Se volete mangiare la pasta fritta buona, sarà meglio se tornate domattina, perché domenica mattina si cambia l’olio di frittura.“(pozn.aut. Ak chcete jesť chutný lángoš, bolo by lepšie, keby ste sa vrátili zajtra ráno, lebo v nedeľu ránu sa vymieňa olej na vyprážanie). Dievčatko razom zmĺkne, a všetci traja sa na mňa zahľadia. Uvedomím si, že som sa votrela do situácie, ktorá sa ma netýka, a rýchlo sa ospravedlním: „Scusate, non avrei dovuto immescolarmi“ (pozn.aut. Prepáčte, nemala som sa do toho miešať).

Elegantná pani sa priblíži k okienku a peknou slovenčinou s cudzím prízvukom mi odpovie: “Vy nám prepáčte, že sme tu narobili taký randál.” Odmlčí sa na chvíľku, potom sa ma spýta: “Ak máte možnosť si urobiť prestávku, dali by ste si s nami jednu kávu, tu v bare?” Jej otázka ma zaskočí. Je nielenže zriedkavé, ale priam nemožné, aby “lángošovej predavačke” niekto položil inú otázku, ako koľko stojí lángoš, alebo či robíme aj lángoš s nutellou.

Odpoviem jej trochu váhavo: “Prestávku si urobiť nemôžem, ale o tretej mi končí smena. Ak myslíte…” Pani sa na mňa usmeje, a prikývne: “S radosťou. Tak my sa ešte prejdeme po obchodoch a o tretej sa tu stretneme, dobre? A na dobrý lángoš sa vrátime zajtra ráno.” Žmurkne na mňa sprisahanecky, chytí dievčatko za ruku, a za tri sekundy mi zmiznú z dohľadu.

Ostanem ako obarená. Na chvíľu si myslím, že to celé bolo len zjavenie, a pozvanie na kávu som si vysnívala. Ale o tretej, keď vyjdem z bufetu, prezlečená, učesaná, a napáchnutá vôňou oleja a cesnaku, ma už rodinka čaká vonku, a sadneme si do blízkeho baru. Malej - zistím, že la volá Anna - objednajú zmrzlinový pohár, oni si dajú kávu a ja kapučíno.

Rozhovor nestihne viaznuť, lebo pani, Catia Visconti, ide priamo k veci. “Prepáčte, slečna Dolinská, že sme Vás takto “uniesli”. Zostali sme príjemne prekvapení Vašou znalosťou taliančiny. Ak sa smiem spýtať, študovali ste na ju na vysokej?”

Usmejem sa na ňu, a odmietavo pokrútim hlavou. “Vyštudovala som za učiteľu ruštiny, ale to je už dnes jazyk, ktorý málokoho zaujíma. Začala som ako samouk študovať ďalšie jazyky, angličtinu, taliančinu a francúzštinu. Odrobila som si dve sezóny na recepcii hotela na Donovaloch, a tam som si trocha tieto jazyky vyskúšala v praxi. Nemám obsiahle znalosti, aj keď gramatike som sa venovala svedomite. Štúdium jazykov je moje jediné hobby.” Zahryznem som si do jazyka. Určite títo páni nie sú zvedaví na príbeh môjho života, možno si len chcú posedieť pri káve a zoznámiť sa s niekým, kto hovorí ich jazykom. Už som sa dozvedela, že rodina je z Milána, a že matka pani Catie bola Slovenka, vydatá do Talianska. Pán Visconti, Giovanni, toho veľa nenahovorí, len všetko pozorne sleduje a analyzuje.

Catia sa mojej odpovedi zasmeje, láskavo a zároveň prekvapene, a vysvetlí mi : “Ja som zase študovala slovenčinu a ruštinu na univerzite v Miláne, bolo to želanie mojej mamy. Tiež som si myslela, že tie jazyky bude ťažké využiť, ale dnes je opak pravdou.” V jej hnedých očiach sa zrkadlí inteligencia a radosť zo života. Pozrie sa spýtavo na svojho manžela, ten nebadane prikývne, a ona pokračuje, nakloniac sa ku mne: “Páčilo by sa Vám pracovať v našej firme, vyrábajúcej tu na Slovensku taliansku pánsku konfekciu? Na jeseň chystáme aj otvorenie predajne, v Bratislave v Starom meste. S Vašou znalosťou ruštiny by ste nám veľmi pomohli s našimi ruskými zákazníkmi, a taliančina je naším rodným a pracovným jazykom. Čo Vy na to?”

Dívam sa na ňu bez slov. Potom prejdem pohľadom na pána Giovanniho, ktorý sa len príjemne usmieva, a aj malá Anna sa mňa usmieva, s ústami plnými zmrzliny. “Neviem, čo odpovedať,” zmohnem sa nakoniec na pár slov. “Nemám v podstate iné skúsenosti, než tie, čo som Vám už povedala.” Catia mi odvetí: “Učiteľka ruštiny, ktorá sa sama naučila takto po taliansky, a je ochotná pre uživenie sa piecť lángoše, sa nemusí báť žiadnej roboty. Ponúkli by sme Vám zmluvu na šesť mesiacov, v zaradení ako administratívna sila, a po jej ukončení by sme urobili zmluvu na dobu neurčitú. Plat na prvé obdobie pätnásťtisíc čistého, potom sa dohodneme na zvýšení. Tak, Betka, kedy k nám nastúpite?”

Táto veru nežartuje, pomyslím si, polichotená i zhrozená zároveň. Na takúto prácu už roky čakám, i keď by to nebolo učenie detí, mohla by som konečne každodenne pracovať s ruštinou. Vďaka Bohu, že ma napadlo učiť sa i po taliansky! Bože, žeby toto bolo to tvoje Znamenie, na ktoré čakám? Manželia Visconti sa mi zdajú byť ľudmi, s ktorými je možné, ba priam potrebné jednať otvorene. Takže to risknem, a poviem priamo: “Nastúpiť by som mohla i zajtra, tu v bufete som len na brigáde. Ale musíte vedieť, pani Visconti, že som v treťom mesiaci tehotenstva. Ak sa nepritrafia komplikácie, na december mám termín pôrodu. Nechcela by som Vás ťahať za nos.”

Pani Catia trochu pokrčí čelo, potom udrie dlaňou po stole a rozhodne vyhlási: “Na prvých päť mesiacov by to bolo v poriadku, dúfajme, že sa budete dobre cítiť a že Vám dieťatko nebude robiť ťažkosti. My by sme investovali do Vášho zaučenia sa do potrebných prác, a preto by sme uvítali, keby ste po uplynutí týchto piatich mesiacov prijali nami podpísanú zmluvu na dobu neurčitú, s dátumom nástupu od 1.6. budúceho roka. Tak by ste boli doma šesť mesiacov s dieťaťom, a my by sme vedeli, že môžeme s Vami počítať. Mohlo by Vám to takto vyhovovať? Nie, neodpovedajte mi, určite sa chcete o tom poradiť i s manželom. Tu je moja vizitka, zavolajte mi, keď sa rozhodnete. Zavolajte mi v každom prípade, aspoň si voľakde sadneme na kávu alebo na zmrzlinu, že, Anna?” ukončí Catia zamyslene a pohladí Annu po hlave. Malá Anna, ako dobre vychované dieťa, odpovie pekne po slovensky : “Áno, maminka.”

Dopijeme kávu, pán Visconti zaplatí účet (poďakujem za pozvanie), a pozdravíme sa. Zostanem z tohto nečakaného ukončenia môjho pracovného dňa celkom zmätená. Vidiac ich odchádzať, potichu za nimi zašepkám : “Nemám manžela … ale mám sa s kým poradiť.” Ešte kým dôjdem domov, viem, že sa mi šialenou náhodou podarilo z karát vytiahnuť eso. Dívam sa na oblaky, ktoré sa preháňajú po krásne modrej oblohe, a s tvárou obrátenou k slnku poviem: “Ďakujem Ti za Znamenie.”

Doma ma ako každý deň už vyzerá z okna mama, na stole s večerou, a ako každý deň má v očiach nemú otázku: čaká, kedy jej oznámim moje rozhodnutie. Dnes ma prvýkrát vidí s rozžiarenou tvárou, a s radosťou si vypočuje úžasnú správu o návrhu, ktorý som dostala. Zoberie mi ruku do svojich dlaní, a povie: “Ja som vedela, Betka, že ti Pánboh pomôže.” Potom sa zdvihne zo stoličky a odíde do spálne. Keď sa vráti, drží v rukách obálku. “Prišla dnes poštou, nevedela som, či ti ju mám dať hneď, alebo neskôr.”

S týmito slovami mi obálku podá, a je hneď pochopím, od koho je. Z Rakúska. Rudo. Rozmýšľam, či ju otvoriť, potom naberiem odvahu a odtrhnem kraj. Vypadne z nej list linajkového papiera, na ňom Rudovo hranaté, veľké, kostrbaté písmo.

                “Ahoj Betka,

Sezóna sa už rozbehla a mám tu plno práce. Ale nedá mi, aby som ti nenapísal. Zachoval som sa k tebe grobiansky, a to si si nezaslúžila. Lenže celú zimu na Donovaloch som na teba hrozne žiarlil. Ježiši ty si tak opeknela za posledný rok, a kopa chlapov ťa tam obletovalo, ja som bol celkom nepríčetný od žiarlivosti. A po pohrebe si sa veľmi zmenila, myslel som si, že ma snáď ani už nemáš rada, že máš niekoho iného. Ja ťa mám stále rád, Betka, ale pochopil som, že som len obyčajný zadubený kuchár, a ty si učená, múdra a krásna, takže by nám to spolu nemohlo klapať. Ja napokon ani nie som pripravený na manželstvo a ani na spolužitie, hoci som si myslel, že áno.

Chcem sa ti ospravedlniť aj za urážky, ktorými som zasypal teba a tvoje dieťa. Po dlhom uvažovaní som si spomenul, že v tú noc, keď si sa dozvedela o otcovej smrti, sme sa milovali bez ochrany. Takže teraz sa cítim ešte viac ako zbitý pes, lebo by som kľudne mohol byť otcom tvojho dieťaťa. Hanbím sa za môj zbabelý útek, ale veľmi som sa zľakol zodpovednosti aj následkov. Je mi jasné, že mi to nikdy neodpustíš. Neviem, ako si sa rozhodla, či si si dieťa nechala, alebo nie. Keby si sa rozhodla si ho ponechať, bol by som rád, keby si s tým i ty súhlasila, aby dieťa malo moje priezvisko, a chcem ti finančne pomáhať. Nechcem ti sľúbiť, že mu budem robiť otca, lebo teraz na to nie som pripravený, ale snáď za pár rokov dozrejem. Bol by som však rád, keby dieťa vedelo, že otca má, a aby ma poznalo. Ty Betka sa rozhodni, ako myslíš, že bude najlepšie pre teba. Budem rád, ak mi odpíšeš, moja adresa je na obálke. Už mi ponúli dlhodobú zmluvu, takže možno tu pár rokov zostanem, ak sa mi bude i naďalej páčiť.

Ešte raz prepáč, že som zbabelec. Nájdi si takého muža, ktorý si ťa viacej zaslúži.

Rudo.“

                Kým som list dočítala, písmená sa mi už celkom rozmazávali pred očami, plnými sĺz. Rudko, ty si ma teda nepodviedol s inou ženou, lenže si zradil našu lásku; opustil si ma, keď som ťa najviac potrebovala. A zrada sa naozaj ťažko odpúšťa. Som však rada, že si sa na všetko rozpamätal. A áno, dám tvojmu dieťaťu tvoje meno.

Lebo dieťa si nechám. Vynosím ho a porodím, vychovám, a to bez tvojej pomoci. A ak sa rozhodneš, že mu chceš byť otcom, nebudem ti v tom brániť.

V nedeľu ráno idem do práce o čosi skorej ako obykle. Slušne informujem vedúceho o tom, že dnešným dňom brigádu končím. Je namrzený, ale ja sa o to starať nemôžem, odteraz musím myslieť predovšetkým na seba a na budúcnosť môjho bábätka.

O desiatej už na chodbe netrpezlivo podupkáva malá Anna, pani Visconti ju ledva udrží za ruku. „Siamo venute a mangiare la tua pasta fritta buona,“ pošepká mi Anna cez okienko. (pozn.aut. Prišli sme si dať tvoje chutné lángoše.) Usmejem sa na ňu, a odpoviem jej: „Un po´ di pazienza, che te la preparo.“ (pozn.aut. Chvíľku trpezlivosti, hneď ti ich pripravím.)

Pani Catia sa ma na nič nepýta. Sama jej poviem, že na druhý deň ráno prídem k nim do krajčírskej dielne podpísať zmluvu. Radostne sa na mňa usmeje, a ubezpečí ma, že ma bude očakávať, a že svoje rozhodnutie neoľutujem. Ja som o tom tiež presvedčená a pripravím im tie najlepšie lángoše na svete.

Poobede mastnými prstami naposledy pretočím stránku na kalendári. Meniny má Bonifác, jeden z troch ľadových mužov, ale v mojom srdci svieti slnko.

Včera som od Neho dostala až dve Znamenia, a to nemôže byť náhoda. Teraz som si už stopercentne istá tým, že aj keď my v Neho neveríme, On vždy verí v nás. Len trpezlivo čaká, kým si to uvedomíme. 

UPOZORNENIE: na tento text sa vzťahujú autorské práva. Autor povoľuje len rozširovanie tohto diela zdarma medzi návštevníkmi tejto webovej stránky.