Bábika

“Bábiku, bábiku!” opakovalo potichučky dievčatko, ledva ševeliac perami. Stálo na špičkách pri okne a snažilo sa vytušiť, čo sa asi deje vonku, za clonou tíško padajúceho snehu. Vedelo, že je ešte skoro, príliš skoro, ale taká tichá modlitbička nemohla nikomu ublížiť. Ktovie, možno už bol Ježiško niekde nablízku a mohol ju počuť. Tentokrát snáď na ňu nezabudne, ako v predošlé roky, a konečne jej donesie bábiku. Takú naozajstnú, nie handrovú alebo drevenú. Naozajstnú bábiku, len pre ňu samotnú.

Otec sa už niekoľko dní usmieval pod fúzy, keď sa naňho deti dívali, a živil tak ich tajné nádeje. Najstarší syn chcel koníka, dcérka túžila po bábike a najmenší sníval o slonovi (nevedel presne, ako taký slon vyzerá, ale o ňom počul rozprávať: niekto videl takého slona v cirkuse a vraj bol úžasný!) V päťdesiatych rokoch Vianoce neboli práve sviatkom obdarovávania sa: bol to sviatok narodenia Ježiša a deti obvykle dostávali nové šaty alebo pár topánok, aby boli na polnočnú omšu pekne vyobliekané. O žiadnych hračkách nemohla byť ani reč. Peňazí nazvyš nebolo, každú korunu v ruke trikrát obracali. Ale deťom nikto nemohol zabrániť snívať.

V očakávaní Štedrého večera sa rodina poobede zišla pri sviatočne prestretom stole, vedľa vianočného stromčeka ozdobeného orechami, drobnými jablkami a kvetmi zo slamy. Deti boli celé nedočkavé: čo keď im tentokrát Ježiško splní ich tajné želania? Otec sa usmieval, aj mama sa usmievala. Mohlo to byť dobré znamenie?

Zrazu ktosi zaklopal na dvere. Deti prestali dýchať, v ich doširoka otvorených očiach sa jasne zrkadlil strach. A či Ježiško klope na dvere, keď prichádza? A nemal by prísť až po večeri, ako v iné roky?

Otec im povedal, aby vstali, a odprevadil ich ku dverám. Potom ich dokorán otvoril, a tak všetci mohli obdivovať zázrak, čo sa tam objavil: krásne novučičké drevené sane. Boli lesklé a také dlhé, že sa na nich budú môcť voziť všetci traja naraz! Dostali do daru naozajstné sane, a teraz sa budú môcť konečne sánkovať.

Vonku už síce bola tma, no mama im aj tak dovolila, aby išli sane vyskúšať. Teplo sa poobliekali a vyšli pred dom.

Medzičasom prestalo snežiť. Dvor bol osvetlený zvedavými očami miliónov hviezd. Deti sa posadili na sane a otec ich začal ťahať dookola. “Hijó, hijó!” povzbudzovali deti usilového koníka. Aj ich veľký chlpatý pes Bobi sa chcel zapojiť do tejto hry, všemožne dával najavo, že aj on by rád ťahal sane. Otec sa nedal dlho prosiť, navliekol na psa jednoduchý popruh z povrazu, a Bobi ťahal sane namiesto neho: jedno z detí sa vozilo a ďalšie dve bežali povedľa. “Hijó, Bobi, dobrý Bobi, ťahaj ešte rýchlejšie, ťahaj!” kričali deti, a pes nadšene ťahal zo všetkých síl.

Keď sa potom vrátili do príjemne vyhriatej kuchyne, tváre červené a ruky ľadové, celí mokrí od snehu a unavení, mama ich už čakala s teplým čajom a s medovníkmi.

V ten večer, prv, než by sa bolo schovalo pod velikánsku teplú perinu,  dievčatko podišlo k tomu oknu, z ktorého sa ráno snažilo dovidieť doďaleka cez padajúci sneh. Vonku bola tma, ale táto tma svietila: bieloskvúci sneh pod hviezdnatou oblohou premenil noc na niečo neopísateľne zázračné. 

Dievčatko úctivo zašepkalo: “Ďakujem ti, milý Ježiško, za krásny darček, čo si nám doniesol. A vôbec mi nevadí, že si mi nedoniesol bábiku. Veď ja som už aj tak veľká.” Potom sa na chvíľku zamyslelo a váhavo doložilo: “Teda…možno by si mi ju mohol doniesť na budúci rok?”

UPOZORNENIE: na tento text sa vzťahujú autorské práva. Autor povoľuje len rozširovanie tohto diela zdarma medzi návštevníkmi tejto webovej stránky.